Nedávno sme tu mali voľby do európskeho parlamentu, inštitúcie, s ktorou je spájaná sloboda a demokracia. Politici mali plné ústa demokracie. Pár týždňov predtým sme tu mali voľby prezidentské, v ktorých rezident onoho paláca na Hodžku mal plné ústa demokracie, toho, že ON písal demokratické pravidlá tohto štátu, že ON je zvolený demokraticky a že občan bol u neho vždy na prvom mieste.
Dnes, keď má ten pán opäť isté permanentky na futbal a hokej, zrejme zabudol na tú demokraciu. Možno síce nezabudol naschvál, jemu sa totiž často stáva, sa mu v hlavičke veci popletú a akoby nevedel, čo hovorí. Ja si ale myslím, že on nezabudol. Myslím, že pre neho je demokracia len slovo. Tak ako v deväťdesiatych rokoch používal slovo "národ", tak ako teraz používa slovo "sociálnosť", tak tento pán celú svoju politickú kariéru používa slovo "demokracia". Obecenstvo to chce počuť, no tak to proste tára ostošeť. Ako automat.
Dnes prijal na návštevu hlavu štátu, ktorý pravidelne kántri ľudí kvôli demokracii; hlavu štátu kde dodnes zdobia námestia obrazom snáď najväčšieho vraha v dejinách ľudstva. Prestrel mu čevrneý koberec, zahral našu hymnu, ukázal vojakov a vrtuľníky.
Vôbec som nečakal, že sa on zastane prenasledovaných v Číne. Že zavrie dvere a bude pred čínskym prezidentom hrať, že nie je doma. To veru nie. Tajne som ale dúfal, že aspoň slovkom naznačí, že aj totalitný štát si musí niečím zaslúžiť, aby jeho zástava mohla viať na nádvorí prezidentského paláca demokratického štátu. Zdá sa, že nie. Že u nás v prezidentskom paláci majú vagabundi z totalitných štátov dvere otvorené viac dokorán, ako opoziční politici.
Očakávam, že prezidenta budú jeho trubači obhajovať tým, že Čína je ekonomickou veľmocou a ak chceme s nimi obchodovať, tak sa im nmôžeme priečiť. Dnes to je obchod, včera sociálnosť a záujem štátu pred čím musí zase raz demokracia ohnúť chrbát. Čo to bude zajtra?
Ivan Gašparovič opäť dokázal, že on nie je z tých, ktorí sa budú za demokraciu biť. Že on je len konzument demokracie, keď to prináša biznis a funkcie. Že je obyčajným šašom, za ktorého sa treba hanbiť a ktorého musíme ďalších 5 rokov trpieť, ak si, na rozdiel od neho, demokraciu ctíme.